Vystúpenie Vladimíra Mináča v televízii [k roku 1968 a previerkam], 21.5.1970

Zdroj: SNA, f. ÚV KSS - Predsedníctvo, kr. č. 1261, zasadanutie PÚV KSS 16.6.1970

Prepis:

Vystúpenie s. Vlada Mináča v televízii dňa 21. mája 1970

Nemám veľmi rád výročia, ani osobné, ani celospoločenské. Zdá sa mi, že na každé výročie padá príkry tieň večnosti, tieň nezúčastnene plynúceho času, neúprosnosť pominuteľnosti, keď každé výročie má svoje povrchné, zanedbateľné javy, ale aj jeden základný rozmer: hĺbku tajného smútku.

Takýto názor či pocit je, prirodzene, číro subjektívny až subjektivistický: nechcem tým nikomu brať právo na jubilejnú radosť, či na majáles a pridružené pôžitky. Chcel by som len, aby sa v dospelej spoločnosti - po toľkých krízach dospievania by mala naša spoločnosť už pomaly vstúpiť do veku dospelosti - aby sa teda v dospelej spoločnosti myslelo aj na odvrátenú no skutočnejšiu tvár slávnostnej chvíle, aby sme nevideli len slávobrány a transparenty, ale najmä aby sme dovideli ponad ne a za ne, aby to nebol len hluk a vresk, ale aj čas na tiché zamyslenie. Aby dejiny nevstupovali len do ulíc tak trochu fašiangovo a jarmočne, ale aby boli s nami a v nás ako ustavičné vedomie súvislostí.

Bez historického myslenia sme stratení uprostred nepochopiteľnej skutočnosti ako onen romantický hrdina slovenskej poézie, ktorý o sebe hovorí: sám v húšti veľkej hory. Svet bez historických súvislostí je vymyslený, neskutočný, absurdný svet. Vládcom takého vymysleného sveta je náhoda alebo iné božstvo; jeho najvyšším zákonom je opakovateľnos dejín a života, nemennosť a nezmeniteľnosť ľudského údelu.

... Aj keď je štvrťstoročie len hrebeňom jedinej vlny v nepretržite sa vzdúvajúcom mori dejín, predsa je to pre nás pre neopakovateľné životy dvoch či troch generácií, čas, v ktorom sme sa uskutočňovali, sú to naše osobné, hoci nie súkromné dejiny, ktoré nami hýbali a ktorými sme sa snažili hýbať.

Zakladateľské generácie československého socialistického štátu sa majú veru nad čím zamýšľať. Iní, povolanejší zaiste zhodnotia pri tejto príležitosti našu djeinnú cestu od oslobodenia, jej objektívny obsah, jej miesto v histórii našich národov, preskúmajú pevnosť klenby medzi minulosťou a budúcnosťou.

Ja by som chcel len, ako sa vraví, načrieť do studnice dejín pre pár poučení. Lebo nanič by bolo všetko, ak by sme sa nechceli alebo nevedeli poučiť. Aj dávne nadšenie a čistota, aj zločinné nezákonnosti; aj prudký a všeobecný rozmahc života, aj ono živorenie, ktoré máme ešte v čerstvej pamäti. Nanič by boli obetovaní a ochotne obetujúci, nanič omyly z viery i krutosť z vypočítavosti; vetko by bolo daromné, ak by sme výhry i tragédie nevedeli zaradiť do historických súvislostí, ak by sme nebrali do úvahy súhrn dôsledkov, ktoré sa stávajú novými príčinami v dialektickom zreťazovaní dejín.

Niektorí politickí ľahkoodenci nemajú radi ani teóriu, ani zložitosť histórie. Poznanie práve také ako vznešenosť zaväzuje ruky i hlasivky, ktoré dovoľuje roztínať tam, kde je treba opatrne rozplietať v onej blaženej či zlovestnej ríši, kde sa stínajú hlavy, ktoré treba naprávať. Pragmatické politici, ktorí nemyslia na dejiny, ale len na okamžik, na chvíľu, a to najmä na svoju chvíľu, ale aj celkom obyčajní a hojní karieristi, krikľúni a pozéri a nositelia starého masla na hlave, znevažujú a znásilňujú históriu tým, že sa vždy obracajú k takým faktom a súvislostiam, ktoré im vyhovujú a zamlčujú tie fakty a súvislosti, ktoré by ich usvedčili zo lži.

Tak sa stalo, že pojanuároví publicisti a príležitostní politici (obrovská väčšina z nich slúžila novotnovskému režimu bez výhrad a v pozore a pomáhala zamlčovať pravdu) sa vrhli na jeden jediný jav, na nezákonnosti päťdesiatych rokov a z toho jediného javu neomylne usúdili, že naše dejiny sú len súvislým a únavným opakovaním zločinov, neprávostí, krívd a hlúpostí.

Tak sa stalo, že aj dnes sa vynorili a denne vynárajú publicisti a iní politici, obrnení a zocelení nie ani tak v triednych ako zákulisných zápasoch, známe postavy z prítmia minulosti i oberuční novokrstenci, ktorí či už vedome alebo z nevedomosti skresľujú dejiny posledných rokov, zjednodušujú a zjednostranňujú ich tým, že skromne mlčia o príčinách a hovoria len o dôsledkoch. O príčinách, teda o všeobecnej kríze, kríze ekonomickej i morálnej, do ktorej sa dostala socialistická vlasť za vlády Novotného a jeho mužov, mlčia títo noví majitelia pravdy najmä preto, že mnohí z nich oli príčinami týchto príčin.

Kde sa vzali títo noví hrdinovia bez bázne a hany? Odkiaľ znovu povstali noví kádrovníci, ktorí odsudzujú pred rozsudkom? Kde sa vzali samozvanecké trestajúce ruky? Ak sa dobre pamätám - a ešte mi chvalabohu pamäť slúži, všetci títo hrdinovia v čase, keď bolo treba brániť revolúciu, skromne mlčali. Zrejme podľa zákonov kompenzácie si vynahradzujú vtedajšie mlčanie dnešným krikom.

Ale najmä ma tu zaujíma základná otázka: Kde sa berie najobmedzenejší z historických ľudských typov, totiž neobmedzený vlastník pravdy?

Dovoľte mi, aby som pri tejto príležitosti a len kvôli pedagogickým zreteom zacitoval slová takmer dvetisíc rokov staré:

"Když by pak zvítězil a ostříhal až do konce skutku mých, dám jemu moc nad pohany.
I budět je spravovati prutem železným i jako nádoba hrnčířova střískáni budou..."
A ešte: "A syny její (ide o synov smilniacej a pohanskej Jezábel) zmordují smrtí; i zvědit všecky církve, žeť jsem já zpytatel ledví i srdce a odplatím vám jednomu každému podle skutku vašich."

Zjavenie svätého Jána, z ktorého som citoval, nie je mystickým výronom vizionárskeho mozgu, ako sa to zvykne tradovať; jeho systémy čísel nepredpovedali ani Hitlera, ani koniec sveta, sú to posvätné číselné systémy, prevzaté z chaldejskej a iných starších kultúr. Pod surrealistickou číselnou kamuflážou sa skrýva návod, dnes by sme povedali príručka, pre politickú prax mladex kresťanskej revolúcie pri dobýjaní moci. Každému, kto bez výhrad prijme zjavenú pravdu, sa tu sľubuje moc, a to nie nejaká abstraktná moc, ale veľmi konkrétna moc, ktorá rozbíja pohanské hlavy ako hlinené hrnce, ktorá nehrozí synom Jezábeliným večným zatratením, ale celkom sprostým mordom.

Ďalší priebeh kresťanskej revolúcie, jej víťazstvo a inštitucionalizácia dosvedčuje, že zjavená a teda nedotknuteľná pravda sa stala skutočnou oporou moci, ako by jej žriedlom, skutočným mečom, a to aj mečom katovským.

Pedagogický zreteľ, pre ktorý toto všetko spomínam, spočíva v upozornení, že v marxizme niet zjavenej pravdy; že v ňom je len pravda, ktorá vzniká skúmaním pohybujúcej sa skotočnosti a jej najrozličnejších vzťahov. Že vo filozofickom slova zmysle niet definitívnej a absolútnej pravdy. A tak že naši neobmedzení majitelia pravdy nie sú marxisti-leninisti, ako by sa hádam nazdávali, nie sú revolucionári, ale len preoblečení malomeštiaci. Koľko takých obmedzených nositeľov neobmedzenej pravdy sme už mali v našich krátkych dejinách! Aj moja generácia, aj ja sám neraz sme vkročili na pôdu zjavenia a viery, ktorá sa zdala prepevnou, ale stačilo, aby sa len trochu pohýbala zem a videli sme, že sme na trasofivsku. Nie v tom je hrdinstvo človeka, že sa stotožní s nejakou istotou alebo pravdou, ale v tom, že vždy znovu a znovu obkľučuje pravdu a približuje sa k istote. Neomylní sú len hlupáci a dobrodruhovia.

Ale vráťme sa od dejín ku dňu, od abstraktných a teda v istom zmysle nezáväzných úvah k riskantnejšiemu poľu skúmania, ku každodennej politickej praxi, k hlavnému, uzlovému aspektu dňa, totiž k očiste politického a verejného života.

Nemôžeme robiť túto očistu so zvláštnym jasotom v srdci; robíme ju skôr s pocitmi trpkosti. A môžeme tak robiť len s vedomím, že kríza československej revolúcie nie je obsiahnutá v posledných rokoch, hoci práve posledné roky sú najnázornejším obrazom tejto krízy. Očista, to je historická nevyhnutnosť, aj so zreteľom na minulosť, najmä však so zreteľom na budúcnosť československého socializmu. Práve so zreteľom na budúcnosť je také dôležité objektívne skúmať pravdu; práve z toho zreteľa je nebezpečná každá unáhlenosť, každá nová krivda, ktorú tak ľahko plodí krivda stará. Nevyhnutnú prísnosť nemožno zamieňať so zbytočnou krutosou, spoločenské s osobným, objektívne so subjektívnym: nesmie ísť o pomstu, ale o spravodlivosť. Samozvaní sudcovia, dobre maskovaní odstreľovači, staronové klany politikárov, či ako sa to zvykne nazývať, nátlakové skupiny, to všetko môe plodiť len nové a nové krízy a nebezpečenstvá pre budúcnosť socializmu. Vari treba nahlas povedať, že nie každý muž bývalého režimu osobnej moci je nevinnou obeťou; a nie každý, kto ich kritizoval, je lumpom alebo zradcom revolúcie. Nič by sme si nepomohli, ak by na chrbátoch včerajších samozvaných spasiteľov si hrdo zastali spasitelia predvčerajší.

To je skromná hrsť poučení z krátkych dejín nášho štátu a revolúcie. Ešte raz: Nanič by bolo všetko utrpenie, všetka práca miliónov, námah,a obetavosť, poznanie, to všetko by bolo nanič, ak by sme sa nechceli alebo nevedeli poučiť z vlastných dejín.

Témy: Vladimír Mináč